Iba dva dni po Inclusive Chips Forum Bratislava pokračovalo vzdelávanie v téme rozmanitosti, rovnosti a inklúzie. Na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave sa stretli pedagógovia a odborníci z oblasti ľudských zdrojov na celodennom workshope o tom, ako vytvárať prostredie, v ktorom sa môžu rozvíjať rôzni ľudia – v škole, vo výskume aj v technologických firmách.
Workshop viedli Kerstin Alfes, profesorka organizácie a riadenia ľudských zdrojov a Stephan Schmuck, odborník na inkluzívne vedenie a strategickú implementáciu diverzity. Obaja pôsobia na ESCP Business School v Berlíne. Program bol súčasťou iniciatívy European Chips Diversity Alliance (ECDA), ktorej cieľom je, aby budúcnosť čipov a mikroelektroniky budovali ľudia z rôznych prostredí a s rôznymi skúsenosťami.
Talent tu je. Otázka je, či sa k nemu dostane
Jednou z hlavných myšlienok workshopu bolo, že v technických odboroch často nie je problémom nedostatok talentovaných ľudí, ale nedostatok prístupu k príležitostiam. Talent sa nachádza medzi žiakmi, študentmi, mladými výskumníkmi, technikmi aj inžiniermi. Dôležité je, či im škola, univerzita či zamestnávateľ vytvorí podmienky, aby sa k nemu dostali a aby v ňom zostali.
Cesta od školy k prvému zamestnaniu nie je pre každého rovnaká. Niektorí študenti majú jednoduchší prístup k informáciám, podpore, praxi či kontaktom. Iní sa musia popasovať s nákladmi, nejasnými pravidlami alebo pocitom, že do daného prostredia nepatria. Práve inklúzia rozhoduje o tom, či človek na tejto ceste vydrží.
Neurodiverzita nie je nedostatok
Veľká časť workshopu sa venovala neurodiverzite, teda prirodzeným rozdielom v tom, ako ľudia vnímajú, sústredia pozornosť, spracúvajú informácie alebo komunikujú. Patria sem napríklad autizmus, ADHD či dyslexia, dyspraxia, dyskalkúlia a dysgrafia.
Neurodiverzita nie je choroba ani znak nižšej schopnosti. Môže priniesť do tímu cenné schopnosti: hlboké sústredenie, systematické myslenie, kreativitu, dobré vizuálno-priestorové uvažovanie alebo netradičný pohľad na problém.
Podľa odhadov sa neurodiverzita týka približne jedného z piatich až šiestich ľudí. Mnohí ju však na pracovisku alebo v škole neoznámia, pretože sa obávajú, že budú považovaní za menej schopných. Preto je dôležité meniť prostredie tak, aby úpravy nemusela podmieňovať formálna diagnóza.
Malé zmeny, ktoré pomáhajú všetkým
Úpravy prostredia nemusia byť nákladné ani zložité. Často stačí premyslieť, aké nevypovedané pravidlá alebo zvyky v triede, laboratóriu či tíme pôsobia ako prekážka.
Medzi praktické príklady patria:
- Písomné zhrnutie pokynov – pomôže tým, ktorým hovorené informácie rýchlejšie unikajú.
- Jasne rozdelené a striedajúce sa roly v tíme – napríklad kto pracuje s prístrojom, kto si zapisuje výsledky a kto časuje úlohu.
- Možnosť pracovať v tichšom prostredí – bez toho, aby o ňu niekto musel osobitne žiadať.
- Otázky poslané vopred pred pohovorom, prezentáciou alebo prijímacím konaním.
- Hodnotenie práce, nie spôsobu, akým sa o nej rozpráva – dôležité je, čo študent alebo kolega dokáže, nie ako pôsobí pri komunikácii.
Takéto zmeny nepomáhajú len jednej skupine ľudí. Zrozumiteľnejšie pravidlá, spravodlivejšie rozdelenie úloh a väčší priestor na otázky prospievajú celému tímu či triede.
Psychologické bezpečie: keď sa dá povedať, čo si myslím

Ďalšou kľúčovou témou bolo psychologické bezpečie. Znamená prostredie, v ktorom sa človek nebojí povedať nápad, položiť otázku, priznať chybu alebo nesúhlasiť bez strachu, že ho niekto zosmiešni, ignoruje alebo potrestá.
V technológiách to nie je len „príjemná atmosféra“. Tím, v ktorom sa ľudia neboja včas upozorniť na chybu, pochybnosť v návrhu či riziko v procese, dokáže predísť nákladným chybám a opakovaným prácam. Otázka, ktorú sa nikto neodváži položiť, môže niekedy odhaliť dôležitý problém skôr, než sa stane vážnym.
Psychologické bezpečie pritom neznamená vyhýbať sa kritike alebo náročným rozhovorom. Naopak, umožňuje rešpektujúci nesúhlas, konštruktívnu spätnú väzbu a odvahu povedať aj to, čo je nepríjemné, ale dôležité.
Inklúzia je úloha každého z nás
Inkluzívne vedenie nevyžaduje formálnu vedúcu pozíciu. Môže ho praktizovať aj pedagóg, mentor, člen študentského tímu či kolega. Stačí si všímať, kto v diskusii dostáva priestor, kto je prerušovaný, komu sa pripisujú nápady alebo kto dostáva zaujímavé príležitosti.
Školenie predstavilo jednoduchý model, ktorý možno využiť v triede aj v tíme:
- Všimni si – kto hovorí, kto mlčí, komu sa nedostáva uznanie.
- Pomenuj – povedz, čo sa deje, bez obviňovania konkrétnej osoby.
- Pozvi – daj priestor tomu, kto sa zatiaľ neprejavil, a počkaj na odpoveď.
- Zmeň podmienky – uprav pravidlo, zvyk či spôsob komunikácie, ktorý problém spôsobuje.
Čo si odniesli účastníci
Cieľom workshopu nebolo len rozšíriť vedomosti. Každý účastník mal identifikovať jedno reálne prostredie, napríklad seminár, laboratórne cvičenie, zaškolenie nového kolegu či náborový proces, a navrhnúť malú zmenu, ktorú môže sám vyskúšať.
Práve takéto konkrétne kroky môžu postupne meniť prostredie: jasnejšie pravidlá, spravodlivejšie rozdelenie úloh, priestor na otázky a rešpektujúcejšia komunikácia pomáhajú vytvárať podmienky, v ktorých sa môže rozvíjať každý talentovaný človek. V oblasti čipov a mikroelektroniky je to obzvlášť dôležité, pretože budúcnosť tohto odvetvia bude stáť na rôznorodých tímoch, ktoré dokážu spojiť technické znalosti, kreativitu a odvahu klásť otázky.



